Rímske právo

Štvrté, doplnené a rozšírené vydanie koncepčne nadväzuje na doterajšie vydania a najmä sa nedotýka častí autorsky spracovaných Karolom Rebrom. Rozšírená je piata časť učebnice zameraná obsahovo na inštitúty vecného práva. Podstatným spôsobom je doplnený výklad o vecnom práve v celej jeho šírke vložením drobných úvah týkajúcich sa základných otázok rímskeho súkromného práva v oblasti vecnoprávnych vzťahov (ius in re). Miestami ide o nové spracovanie, miestami o rozšírenie poznatkov z danej matérie. V konkrétnostiach sa zväčšil rozsah v náuke o veciach (druhové a individuálne veci, prípadne zastupiteľné a nezastupiteľné veci), v náuke o držbe je novonačrtnutý problém držby ako faktu a držby ako práva, otázka „dobromyseľnej“ držby a rozšírenie výkladu o ochrane držby (interdiktná ochrana, posesórny a petitórny spor). V časti o vlastníckom práve došlo k precizovaniu druhov vlastníckeho práva, rozšírený je výklad o pôvodných spôsoboch nadobudnutia vlastníckeho práva, čím sa stal prehľadnejším. V náuke o vydržaní je upresnený problém dobromyseľnosti. Osobitnú pozornosť si zaslúžil výklad o tradícii doplnený o nové dôležité skutočnosti. Prepracovaný je ďalej výklad o reivindicatio a o postavení procesných strán v tomto súdnom spore, takisto aj actio negatoria a actio Publiciana. Úplne novým je zapracovanie pojmu vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena) najmä v porovnaní s vlastníckym právom (iura in repropria). V náuke o záložnom práve sa zmeny týkajú podstaty a účelu rímskeho záložného práva, rozšírený je výklad o fidúcii a právnom postavení záložného veriteľa a záložného dlžníka k založenej veci. Napokon pribudol register latinských právnych pravidiel uvedených v texte učebnice.