Paralelné príbehy

Trilógia sa začína identifikáciou mŕtvoly nájdenej v berlínskom parku v zime 1989 a hľadaním vraha, bezvýznamného študenta, pokračuje represáliami, sprevádzajúcimi likvidáciu koncentráku na nemecko-holandských hraniciach koncom zimy 1945, ďalej príbehom obyvateľov bytu na peštianskom Nagykörúte začiatkom 60. rokov a rozprávaním o priateľstve troch príslušníkoch maďarskej tajnej služby – mladíkov s hybridnou identitou –, ďalej opisom stretnutí peštianskej kartárskej spoločnosti starších dám z tých istých čias, príbehom interiérového architekta z konca 30. rokov a jeho ľúbostným vzplanutím k peštianskej psychoanalytičke, ale aj spomienkou na budapeštiansku jeseň a zimu 1956 a na jeden z jej dôsledkov, ktorým bola následná evakuácia detí z hlavného mesta. Pokračuje príbehom milenky jednej z mužských postáv, homosexuálnymi dobrodružstvami ďalšej, ako aj príbehmi ľudí z nacistického Lebensbornu, kde sa za vojny uskutočňovali experimenty na mladých mužoch; záverečný, mocný akord tohto korpusu tvorí príbeh bývalého väzenského strážcu, ktorý sa utiahne na vidiek a tam sa dopustí vraždy.

Paralelné príbehy plynú ako rieka, čo všetko so sebou odnáša – ako opakovane sa objavujúci motív Dunaja a vody, ktorý sprítomňuje plynutie času i deja, i keď prameň mohutného epického toku zostáva pred naším zrakom skrytý a ústie nepoznané. Znepokojenie a krajné emocionálne rozrušenie, hrôzu i ľútosť a k nej patriacu katarziu vyvoláva dramatickosť i otvorenosť viacerých paralelných príbehov. Tento veľký vážny románový projekt hovorí síce niekedy desivým hlasom o človeku 20. storočia, o jeho prežívaní, traumách, honbe za ukojením slastí, o jeho najintímnejších i najtemnejších stránkach – a napokon aj o jeho mieste vo svete.

RECENZIA NA KNIHU:

Pohľad na to, čo je minulosť a na potrebu pripomínať si ju, závisí od toho, či je nám príjemné na niečo spomínať, ako aj od toho, z ktorej časti sveta pochádzame.

Péter Nádas: Paralelné príbehy. prel. J. Szolnokiová, Kalligram: 2009, 1250 s.

Keď niečo za minulosť označí Američan, naozaj tým myslí, že tým, čo bolo, sa nemieni zaoberať. Keď o minulosti hovorí Stredoeurópan, rozhodne tak nerobí bezdôvodne.

Jedným z mála európskych autorov, ktorí sa venujú hľadaniu strateného času je maďarský prozaik, esejista a fotograf Péter Nádas.

Slovenskému čitateľovi je známy najmä vďaka prekladu monumentálneho románu s názvom Kniha pamätí. Americká kritička Susan Sontagová sa o jeho anglickom vydaní vyjadrila ako o „jednej z najdôležitejších kníh storočia.“ Určite ju k tomuto vyjadreniu priviedla skutočnosť, že v čase kolektívnej straty pamäti prišiel Nádas s nekonvenčným filozoficky komplexným románom ukotveným v histórii 20. storočia, ktorý sa s inými portrétmi života v komunistickom satelite nedá porovnať.

U nás tento román vyšiel až v roku 2004, a tak prišiel o aktuálnosť, s akou zasiahol maďarskú spoločnosť, keď ho cenzor Nádasovi v roku 1986 konečne dovolil vybrať zo zásuvky. Kniha pamätí napriek svojmu názvu nie je memoármi, hoci autobiografických prvkov by sa v nej dalo nájsť viac než dosť. Nádas sa narodil uprostred vojny, matka mu umrela, keď mal 13 rokov a otec, ktorý pochádzal z bohatej rodiny a pracoval ako prokurátor pre komunistov, spáchal samovraždu, keď Budapešť obsadili sovietske tanky v roku 1956.

Péter Nádas pracoval ako novinár a fotograf, ale po tom, čo „spriatelené“ (teda aj maďarské) vojská prekročili hranicu Československa v auguste 1968, odišiel z práce a začal sa venovať písaniu beletrie. Potvrdil tým len mnohokrát opakovanú skúsenosť esejistov a komentátorov, ktorí nemohli publikovať, a to, že beletria niekedy dokáže veci pomenovať lepšie než akákoľvek literatúra faktu.